Hudba ako…

Hudba ako

… zábava, rozptýlenie, zabudnutie, únik, spôsob sebaobrany i možná záchrana, sebarealizácia, vyjadrenie, cieľ, zmysel…

Peter Kliment, talent od lezenia po štyroch. Zdedené gény po otcovi, ktorého nestarnúce „Kasíno“ s istotou prežije. Roky klavíra, vzory, vlastné kapely, vlastné predstavy, hľadanie, pokusy, tvorba. Konkurz a klávesy u Petra Nagya. Koncerty, nahrávky, nároky na profesionála. Muzika ako chlieb, valutový „tvrdý“. Cestami, necestami: Nemecko, Rakúsko, Škandinávia… Na chvíľu doma.

Takže hudba ako…?
Moje hobby č.1 sa stalo mojou obživou, čo považujem za osobné šťastie. Veľmi dobre si pamätám na chvíľu, keď som po prvýkrát na otázku, aké je moje povolanie mohol hrdo odpovedať, muzikant. Som na druhej strane rád, že maľovanie, ktoré mám asi rovnako rád ako hudbu ostalo iba záľubou a trošku mi je ľúto, že mi naň moc času popri muzike neostáva. To je pre mňa v súčasnosti asi to najväčšie rozptýlenie, ktoré mi kedysi dávala hudba. Dnes mám okolo nej toľko zhonu, že som „veľmi“ šťastný, keď chvíľu nehrám.

Robíš muziku, presnejšie živíš sa ňou. Nemáš niekedy nutkanie „hodiť spiatočku“ a začať inak?
Často hrávam skladby, ktoré by som ako veľký fanda hudby vôbec nepočúval. Vtedy mi v hlave prebiehajú všelijaké myšlienky, ale na druhej strane, ak vidím tú spätnú väzbu (plný parket baviacich sa ľudí), potom mi moja práca prináša naozajstnú radosť. Moje krédo je hudba pre všetkých.

Teda nebanuješ?
Nie. Vstať ráno o šiestej je pre mňa ten najväčší trest.

Kde pôsobíš v súčasnosti?
Už asi 2 a pol roka v Nemecku. Sú to rôzne bary, kde hrávame staršiu muziku – evergreeny, ale i rôzne dancingy, kde bavíme mladých ľudí. Znamená to, poznať repertoár od nemeckých šlágrov po najmodernejšie techno. Dokonca vo Fínsku sme museli hrať i fínske ľudovky (humpy, jenky, valzie).

Život na cestách, čo rodina?
Keby som nemal manželku z muzikantských radov, mohol by som to rovno zabaliť. Byť 8-9 mesiacov z roka preč nie je pre rodinu žiadna sranda.

Určitý čas si pôsobil u Petra Nagya. Ako spomínaš na to obdobie?
Bolo to veľmi plodné obdobie mojej muzikantskej kariéry. Vtedy som mnoho komponoval, niektoré skladby možno dokonca i dnes počuť zo slovenského rozhlasu. Okúsil som, čo je to práca v štúdiu, televízia, koncerty, trošku slávy, ktorá nás popri Petrovej úplne neobišla. Bolo to krásne, no muselo to skončiť, pretože podmienky k domácemu pôsobeniu sa zo dňa na deň zhoršovali a veľa dobrých muzikantov bolo nútených vycestovať za hranice. K štúdiovej práci by som sa veľmi rád vrátil, tá mi z toho všetkého učarovala najviac. No každodenné problémy ma držia pri zemi a spolieham sa zatiaľ radšej na reálne šance.

Vedel by si povedať, kedy si mal z muzicírovania najväčšiu radosť?
Je to vtedy, keď si kúpim nový nástroj (nový „synťák“). Zrovna pred dvomi mesiacmi som si kúpil novú mašinku a radosť na nej hrať ma drží dodnes. No nech je technika akokoľvek dokonalá, najväčšmi sa poteším pri príležitosti zahrať si na klasickom krídle.

Odpočívaš pri hudbe?
Nadchnúť ma dokáže každá dobrá muzika, či už je to M. Jackson, alebo kamarát z Partizánskeho. Nedávno som obdržal kazetu od kamaráta s jeho tvorbou, finálny výrobok zo štúdia a po vypočutí som bol nadšený. Škoda, že takéto talenty nevie nikto u nás predať.

Silné hudobné osobnosti svetovej popscény (Gabriel, Waters, Sting) posúvajú rockovú hudbu od lacnej zábavy a nenáročného relaxu k osloveniu poslucháča, k zdeleniu, k výpovedi. Ako sa dívaš na tento druh hudby?
I v hudbe sú rozdiely ako vo všetkom. Pre niekoho je relax to, pre iného ono. Stinga si rád vypočujem.

S kým by si si rád zahral?
So svojím synom.

Návraty domov. Zo šíreho sveta do tohto nášho malého New Yorku. Aký mávaš pocit?
To sa nedá ani opísať. Presne opačný, ako keď ho opúšťam. I keď slzy sú na krajíčku aj pri rozlúčke aj pri uvítaní. Nech je svet akokoľvek krásny, či som v Hamburgu alebo na lodi medzi Fínskom a Švédskom, vždy je to Nové Mesto nad Váhom pre mňa tým najkrajším a najvzácnejším pravým domovom.

Za rozhovor ďakuje Milan Hurtík (Korzár, 1994)